Posledné týždne boli naozaj busy. Najmä preto, že mesiac takmer nezaliezlo slnko a teploty neklesli pod dvadsať stupňov, stále bolo čo robiť. Môj bežný deň prakticky vyzeral - hory ráno, kúpanie sa vo fjordoch poobede (a pomedzi to nejaký backpackerský výlet po Pobaltí). Tento víkend vyvrcholila všetka moja turistická snaha najťažšou túrou v mojom živote - na symbolickú Trolltungu (ktorá bola aj na mojom malom nórskom bucketliste). V tomto článku by som sa chcela viac než na dychberúci výhľad zamerať na to, čo sa ukrýva za fotkami na Trolltunge, o čom moc ľudí nehovorí.


Jeden by si mohol myslieť, že nakoľko pomaly každý, kto navštívi Nórsko, má fotku na skale visiacej nad okenovo-modrým jazerom Ringedalsvatnet, bude táto túra len nejakou jednoducho prístupnou prechádzkou, trvajúcou hodinu či dve. Na začiatok trošku faktov - cesta na Trolltungu má 14km v jednom smere, s prevýšením asi 700m a to v prípade, že sa zvyšné prevýšenie podarí zdolať autom a zaparkovať za pomerne veľké peniaze v Skjeggedal. Parkovacie spoty sú však obmedzené na 25 áut a teda sa môže stať, že bude treba zaparkovať o 5km ďalej. Prípadne v Odde a odtiaľ mikrobusom do Skjeggedal. 



Do Skjeggedal, kde je najbližie parkovisko ku začiatku trate, sme sa dostali po asi 4 hodinách cesty z Bergenu a s výstupom sme začali o 15:30. Trasa je prekvapivo na Nórsko dobre značená (červeným T na kameňoch) a aj vyšľapaná, takže žiadne špeciálne mapy, ktoré sme si preistotu obstarali, nám nebolo treba. Stúpanie, je najviac náročné asi prvé dve hodiny. Najprv po asfaltovej ceste, ktorá sa dá za príplatok vyjsť aj autom, a následne po kamenistých schodoch, ktoré boli pre mňa osobne asi najťažšou etapou. Aj napriek tomu, že to bolo len 4-5km, má človek pocit, že odkráčal už aspoň 20 a ďalej už moc nevládze. Po nich však príde viac-menej úľava v podobe len menších klesaní/stúpaní.  Jediné prekážky, ktoré to narúšali boli plochy snehu v štádiu odmäku. Najvyčerpávajúcejšia je dĺžka trasy. S malými prestávkami nám cesta tam zabrala niečo málo cez päť hodín. Spásou bola studená voda na každom kroku, ktorou sa dalo osviežiť. Takže na začiatok pomerne fyzicky náročné.


No ale napokon tam, po piatich hodinách uprostred ničoho, kde už došli aj posledné sily, je - Trolltunga a hneď vedľa nej ostro zrezaná skala pripomínajúca Preikestolen pri Stavangeri. Stihli sme ju práve počas golden hour, kedy sa slnko pomaly začalo schovávať za kopce a nádherne ju osvietilo na zlato (a napokon na dve hodiny aj zapadlo). Chvíľu sme sa kochali dychberúcim výhľadom, ktorý nás zobúdzal počas nedeľného rána, mindžovali na drony, ktoré nám bzučali nad hlavami, a napokon sme si rozložili stany v stanovom mestečku, ktoré tam už počas posledných hodín vzniklo. Neboli jediní. Našimi susedmi sa na jednu noc stali aj poliaci, či češky. 



Kempovať sme sa rozhodli z niekoľkých dôvodov. Prvým z nich bol čas. Nemali sme sa kam ponáhľať a ak by sme túru chceli stihnúť v jeden deň, tak by sme sa asi ponáhľať museli a nestihli by sme si tak vychutnať okolie a čas strávený spolu. Takto sme si mohli poriadne cez noc oddýchnuť a najmä vyvetrať nohy, ktoré v trekingových topánkach dostali celkom zabrať. Druhým bol principiálne kemping v Nórsku. Jeden bežne nejde do Nórska bez toho, aby nevyužil svoje allemannsretten a nekempoval niekde uprostred ničoho. Navyše, prebúdzanie sa s výhľadom podobným tomu na fotkách je moment, o ktorom chcete rozprávať svojim vnúčatám. Lebo napokon nebudeme spomínať na to, ako sme sedeli v práci. Tretím dôvodom bolo čakanie na vytúženú like-hunting fotku, ktoré sa cez deň odhaduje aj na hodinu. 


Čo sa však niektorým z nás podarilo podceniť, boli horské výkyvy teplôt. Cez deň slnko pražilo neuveriteľne silno, no v noci, keď na tie dve hodiny zapadlo, teplota rapídne klesla a my sme sa drkotali aj v termoprádlach do extrémnych podmienok. Pre takéto prípady sú však po trase tri emergency cabins, ktoré okrem celej výbavy pre prvú pomoc ukrývajú aj rôzne deky pre prípad zimy. Zároveň sú veľmi nápomocné vodopády a rôzne bystrinky, v ktorých sa dá počas túry dočapovať čistá voda (nie sú potrebné žiadne filtre ani čistiace tablety), takže netreba nosiť veľké zásoby.

Zostupovať sme začali už pomerne skoro, o deviatej ráno, po pár hodinách prerušovaného spánku a po povinnej fotošútingovej sešn na skale, na ktorú nám mamky nedovolili liezť. "Už nás čaká len cesta späť." v tomto prípade nedostalo povzbudivú konotáciu. Aj napriek tomu, že zostupy bývajú zväčša uľavujúce, nás opäť čakalo 14km s kempovacou výbavou a navyše uprostred obedného slnka. Pre moju fyzickú schránku to okrem iného obnášalo aj silné bolesti z krvácajúcich odtlakov, nakoľko som podcenila nové turistické topánky.




Osobne to pre mňa často predstavovalo siahnutie na limity, či už mentálne alebo fyzické. Ani päť mesiacov v horách mi nepomohlo posunúť hranice natoľko, aby som hovorila o nejakej prechádzke a dovolila si ju odkráčať v bežeckých topánkach, na čo ma niektorí presviedčali, po tom ako moje predošlé trekingové vypovedali službu. Zároveň to bolo silnou lekciou, najmä pre moju psychiku. Naučila som sa mnoho o tom, ako ďaleko dokážem zájsť a ako moc viem hýbať so svojou vytrvalosťou a odhodlaním. Čas v horách je vždy obohacujúci. Okrem iného som zo seba spravila dočasného kripla (ani to neľutujem) a nosenie topánok si užijem tak najskôr o týždeň, no všetko to vypätie síl stálo za tie dychberúce výhľady. Nórsko je naozaj jednou z tých krajín, ktorá na každom kroku prekvapí niečim novým a oveľa lepším.

Nie je v mojom úmysle niekoho od týchto nádher odrádzať, niekedy je však lepšie byť pripravený na viac než na skvelú instragramovú fotku. Na druhú stranu, z Bergenu ani netreba chodiť tak ďaleko, nakoľko je sám obkolesený siedmymi jedinečnými (a najmä jednoduchšími) horami, o ktorých napíšem už čoskoro!

♡ gave