malý veľký arktický roadtrip

Niekedy veci nevychádzajú tak ako by mali, ideálne všetky tie, ktoré nasledujú za kúpou leteniek. Ubytovania vybookované, autá tiež, nepriaznivé počasie (a aj keby bolo priaznivé, tak je spln)... Toto boli presne veci, ktoré vypĺňali väčšinu nášho voľného času celý február a nikto ani len nerozmýšľal o polárnej žiare, dychberúcich výhľadoch, soboch, yakutoch - aj napriek tomu, že to boli pre nás všetkých detské sny, technikality ich tak nejako zatlačili do úzadia.

Letenky za polárny kruh sú v Nórsku asi takým základom na bucketliste, najmä kvôli všetkým vyššie vymenovaným jedinečnostiam. Jeden večer, po degustácii TatraTea, sme nad nimi premýšľali tak intenzívne, že sme zaspávali so zabookovaným dátumom od prvého do piateho marca. (Ďakujem SAS za skvelý študentský deal.) Potom sa začalo všetko komplikovať a čím ďalej, tým menej som sa na výlet tešila. Ešte týždeň dopredu som cítila slabosť a úzkosti a rozmýšľala som, že sa na to vykašlem a nechám všetko prepadnúť.

"But why think about that when all the golden lands ahead of you and all kinds of unforeseen events wait lurking to surprise you and make you glad you're alive to see?" 

Tento post je ohliadnutím sa za všetkými náhodami sveta, ktoré sa mohli stať. Za Davidom Bowiem a soundtrackom Into The Wild, ktoré nám spríjemnili dlhé chvíle na ceste. Za kamarátstvami, ktoré rástli. Za momentami úzkosti a bolesti. Za snami a ich plnením. A napokon aj za milovaným Jackom Kerouacom a jeho románom On The Road, pretože napísal slová pre momenty, ktoré nedokážem opísať tými vlastnými.


Deň prvý. Keď sme sa zobudili v provizórnej Ylvisovskej cabin v miestnom campingu, bolo nám jasné, že všetky naše predpoklady, rovnako ako predpoveď počasia, sa vyplnili. Mesto ponorené v hmle, sychravo, nepríjemná zima. (Stále to však nie je veľká 'arktická' zima. Väčšinu času tu bolo oveľa teplejšie ako na Slovensku, až s výnimkou tretieho dňa bola teplota max. -2°C.) Skrátka všetko, čoho sme sa obávali. Začali sme pochybovať, že sa to nasledujúce dni vôbec zmení. Väčšinu dňa sme strávili v Tromse, obdivovaním fauny (hlavne tuleňov a páriacich sa morských hviezdic) a flóry v polárnom múzeu. Zvyšok sme presedeli v najsevernejšom pivovare na svete, Mack's Brewery. To je presne to miesto, odkiaľ pochádzajú pivá s názvami ako Polárna žiara, Polárny medveď, Polnočné slnko, alebo Arktické pivo. A presne to miesto, kde 'prepiť celú výlplatu' naberá úplne nový zmysel.
Všetci z nás však v kútiku duše dúfali, že oblaky sa v noci rozplynú. Napriek tomu, že sme sa chceli vyhnúť veľkým očakávaniam, niekde vo vnútri každého z nás to proste ostávalo. Tak sme sa o jednej v noci vydali hľadať pretrhnuté oblaky. Samozrejme neúspešne. Aj tie matné svetielka nádeje sa už vytrácali. Ja som začala byť mrzutá a rozmýšľala nad tým, prečo nemôže ísť konečne niečo bez problémov. 



Deň druhý. Prebúdzať sa do slnečného dňa je po predošlom ako prebúdzanie sa do sna. Neviem, kto za aké nitky zaťahal, kto vypočul moju mrzutosť, ale veci sa zdali byť diametrálne odlišné. Nerozumiem ako a prečo. Na cestu sme sa vydali už skoro ráno, hneď po tom, ako sme zabalili chleby s rezňami, ale bez rezňov, lebo tie sú drahé. Tento krát to bolo smerom na neďaleké západné súostrovie Sommarøy, ktoré pripomína Lofoty a zároveň miesto, kde sa odohrával dokument Nordfor Sola. Po ceste si predstavujem, ako vyzerá Slovenská doprava po čerstvo napadanom snehu a porovnávam ju miestom, kde sa celú zimu o údržbu ciest príliš nestarajú. Respektíve údržba ciest prebieha veľmi jednoducho - odhrnie sa nejaká vrstva snehu, z ktorej sa vybudujú prírodné zvodidlá a cestu už potom pokrýva iba ľad. A domáci si to naozaj užívajú! Prechádzame fjordy, pomedzi vysoké zasnežené hory, psie záprahy a chlpaté yakuty. Toto je to Nórsko z fotiek, akurát magickejšie!  
Na ostrove Hillesøy sme sa odhodlali na výstup, z ktorého nás čakal rozprávkový výhľad na útesy a azúrový Atlantik. Miesto, kde sa sa oceán stretáva s oblohou, a kde hrá pieseň mora. Pri druhej stope, ktorú sme zvolili smerom dole, sme pochopili, čo myslel domáci chatár, keď rozprával o tom, ako chodí zoškrabávať turistov so zlomeninami a volať im vrtuľníky. (Pritom je na kopci vojenská základňa, kam vedie tunel! Mohli by ho cez zimu otvoriť...) Vďaka zľadovatelým kameňom a povytrhávaným lanám nás miestami delili od (prinajlepšom) zlomenín len zlomky sekúnd. Celý čas sme sa aj tak len smiali - aj keď sme niektorí občas leteli zopár metrov. Keby sme tú cestu, ktorou sme išli dole, našli ako prvú, určite by sme sa hore neodvážili a to by bola naozaj škoda. Lebo sedieť niekde na vrchu, cítiť lúče severného slnka na tvári, obdivovať nekonečný oceán, tlačiť chleby s rezňami (ale bez rezňov), a do toho počúvať Only the ocean od Jacka Johnsona je niečo, čo môžem robiť celý deň. Aj niekoľko dní za sebou. A toto bolo dokonalé miesto pre tieto činnosti. 


“Because in the end, you won’t remember the time you spent working in the office or mowing your lawn. Climb that goddamn mountain.” 




"Soon it got dusk, a grapy dusk, a purple dusk over tangerine groves and long melon fields; the sun the color of pressed grapes, slashed with burgandy red, the fields the color of love and Spanish mysteries." 



Sú momenty, po ktorých si človek povie, že už viac šťastia mať nemôže. Tieto nádherné scenérie a fakt, že sme sa späť do našej Ylvisovskej cabin dostali bez úrazu, boli jednými z nich. Prebudenie sa do sna vydržalo až do večera. Aj keď sa v noci vydáme na cestu, s najväčšou pravdepodobnosťou nebude nič vidieť kvôli splnu, prípade na slnku nenastanú vôbec žiadne erupcie - koniec koncov aj predpoveď ukazovala len okolo 20%. Ideme opäť na cestu, ale veľké nádeje nechávame zamknuté na chate. Into The Wild soundtrack vystriedali Heroes od Davida Bowieho, o ktorom sme na konci výletu skonštatovali, že na mieste, kde sa teraz nachádza má kvalitné konexie a poteší vás, ak si naňho spomeniete. Nemuseli sme ani vyjsť z mesta na to, aby sme si všimli, že celé mesto je zahalené tancujúcim zeleno-fialovým divadlom. A tak sa z jedného nepravdepodobne splniteľného sna a opitého nápadu stal zážitok na celý život...


Deň tretí. Aj toto ráno sme sa prebudili do modrej oblohy, wau. Tento krát sme zvolili cestu na východ, symbolickú Northern Lights Route, ktorá vedie cez Lyngenské alpy. Postupne sme zastavovali, len tak, aby sme si užili slnko, poobdivovali yakutov, natiahli nohy. Ako sa hory začali zväčšovať, tak sa postupne aj zmenšovali. Zhruba v tretine tejto magickej route, po prekročení časovej zóny, sme konečne aj za polárnym kruhom našli poriadne zimné podmienky (- 20°C). Ocitli sme sa na fínskom území Laponska, konkrétne v dedinke Kilpisjärvi, ktorá leží na prieniku hraníc Švédska, Nórska a Fínska. V realite to znamená obrovské zamrznuté jazero, na ktorého jednej strane sa nachádzajú typické fínske stromčeky saana a kopce, ktoré od zeme nevidno (v porovnaní s tým, cez čo sme prechádzali), a na druhej sa týčia švédske hory. Nikdy by som nepovedala, že len prekročenie hraníc môže spôsobiť taký diametrálny rozdiel - v prostredí, ale aj službách.
Horúca čokoláda pred spiatočnou cestou, čakáme kým sa zotmie, aby nás svetlá zaviedli domov... No mraky nás prenasledovali asi polovicu cesty. Rozhodli sme sa pár hodín teda kempovať v aute a čakať. Prišiel rad na nepálske kartové hry a všetky naše vtipné zážitky. Tie neskoré nočné rozhovory sú tak cenné a obohacujúce. Ani sme sa nestihli čudovať, ako ten čas ubiehal. Napokon nás svetlá zaviedli nie len domov, ale aj ku sobom. Bucketlist sme vďaka všetkým nepravdepodobným náhodám napokon vyškrtali.





"...because he had no place he could stay in without getting tired of it and because there was nowhere to go but everywhere, keep rolling under the stars." Jack Kerouac


Deň štvrtý. Opäť nás prebúdza slnko, skorý ranný východ slnka, obloha je ešte ružová. Posledný krát prechádzame poprepletanými tunelmi (reálne je pod zemou vybudovaná celá infraštruktúra, vrátane kruhových objazdov). Let späť do Bergenu pripomína prímestskú dopravu, nakoľko zastavíme v každom veľkom meste, ktoré je po ceste. Odlety, pristátia, slnko, fjordy a Atlantik. Také pondelkové rána sú omnoho znesiteľnejšie. Ale sme tak unavení, že nám ani nestíha byť clivo...

Na mňa tá clivosť  (zároveň s vďačnosťou) prichádza až teraz, o týždeň neskôr. Niekde vo vnútri ticho plačem, ale som vďačná za to, že sa to vôbec mohlo stať. Je veľmi zvláštne o niečom dlhé roky snívať a potom sa zrazu na to dívať. Týždne pred tým neboli ľahké, všetko sa zdalo, že ide hociako, len nie správnym smerom a preto som mala pocit, že ani tento výlet nebude výnimkou. Bola som zo všetkého až príliš unavená a nevidela som už v ničom nádej. Napokon som sa však rozhodla na to letisko ísť a veriť... Intuícii, možno? Hviezdy sa napokon po dlhom čase dostali do správnej konštelácie. Neviem, či je vôbec možné opísať pocity, ktoré sme všetci zažívali, keď sme vychádzali z auta s očami upretými na oblohu. Nekonečnú radosť a údiv? Určite sme si však neboli istí tým, či nespíme. Aj napriek tomu, že sme sa ešte v januári dohodli na tom, že nejdeme tam kvôli polárnej žiare, každý ju chcel niekde v kútiku duše vidieť prioritne. Len sme si to nechávali pre seba, aby sme u ostatných nevyvolali high hopes a následné možné sklamanie. Napokon sme tam stáli ako deti, ktoré sa práve naučili 'fuck' a 'oh my god', lebo nikto nevedel nájsť lepšie slová. To isté aj po tom, čo sme vyliezli na tú horu, aj keď sme to chceli stokrát vzdať. Lebo keď sme si už hore sadli, nohy zvesili z útesu a nechali len tak slnko aby nám pražilo do tváre a každý si hral v mysli svoju obľúbenú pesničku, bolo to ako byť v nebi. Alebo aspoň ja si tak nejako to nebo predstavujem.

♡ gave

Comments