o prvých dojmoch a pojmoch

Zväčša neverím veciam, až dokým sa nestanú. Inak tomu nebolo ani teraz. Žiaden adrenalín vo mne nevzbudzoval ani fakt, že letím preplneným samoletom Airbus, kde by ste ženy, ktoré preváža (nerátam letušky), dokázali spočítať na prstoch... Jednej ruky. Ani to, že na letisku v Katowiciach som prvý raz zoči voči realite pochopila, že tie slav vtipy nie sú vtipy o malých subkultúrach, ale je to veľká kultúra a nátura. A napokon ani keď som cez hlavu jedného pomerne veľkého spolusediaceho uvidela zasnežené hory a fjordy. Slnko, ktoré už pri odlete v Poľsku začalo vychádzať, o dve a pol hodiny neskôr ešte stále len zívalo tesne nad horizontom. O dve a pol hodiny neskôr v mojich očiach stále nezmenilo polohu a o deviatej ráno to vyzeralo asi takto:


Očividne preto, lebo to najlepšie divadlo sa šetrilo na cestu bybanen a teda môj prvý kontakt so severskou civilizáciou - vychádzajúce slnko sa opiera do tradičných domčekov, ktoré stoja roztrúsené po kopcoch a v jeho svetle, vďaka svojej bielej farbe, vyzerajú ako keby boli zo zlata. Žiadne billboardy. Žiadne odpadky. Žiadne rozbité zastávky. Light art v tuneloch. Hory. More.

Ak toto nie je dosť tak potom...


Keď mi otec hovoril, aby som si poriadne skontrolovala, že či sa budem mať v deň príletu kde najesť a pribalila si tomu primerané množstvo jedla, tak som sa na to s radosťou vykašľala - veď Nórsko, tu určite niečo kúpim. Iba žeby... Ani nie. Nabudúce, keď budem  niekam prilietať v nedeľu, radšej vybalím jedno tričko a dieru po ňom zaplátam pár pizza rožkami.

Ponaučenie a prvý budget tip: V nedeľu sa dá skrátka v Nórsku najesť buďto iba v nóbl reštauráciách (to sú vlastne takmer všetky), alebo v McDonalds a pod. (to je ten zvyšok). Skrátka hľadať potraviny je zbytočné, jedine ak u imigrantov - tí okrem otváracích hodín v nedeľu ponúkajú aj ceny strednej Európy a predpripravenú zmes na falafel.


...ak nie cesta bybanen nebola dostatočná, rýchla uvítacia prechádzka ju doplnila. Moju obľúbenú nedeľnú som nezanedbala ani po prebdenej noci. Rovno smerom do ikonickej štvrte Bryggen. Stále si nie som istá, či krivosť jej domov naplánoval architekt zámerne, alebo sa na tých budovách len podpísal čas (podobne ako pri poľských retardéroch).  Odniesla som si z nej dve základné uvedomenia, na ktoré si vo fjordoch budem musieť zvyknúť:

  1. Prehodnotila som postoj ku svojej váhe po tom, ako mi severák surovo podkopával nohy a pár krát som nemala ďaleko od toho, aby ma skrátka a dobre - vykotilo. 
  2. Žiadne billboardy, nielen po ceste bybanen. Nikde! Žiadny nátlak toho, ako ma nejaký zbytočný predmet spraví šťastnou, keď si ho kúpim. Šťastnou ma spravilo to, že som úspešne unikla vizuálnemu smogu, ktorý je teraz nahradený výstižným streetartom (neskôr článok aj o ňom). Všetko náhle vyzerá tak esteticky. (Prosko, keď sa vrátim, spravíme také aj v Brne/Žiline?) 
  3. Tepláky. Takmer som mala pocit, že svojim outfitom s džínsami niekoho pohoršujem, nakoľko sa v nich nemôžem cítiť dostatočne pohodlne. Domáci na mňa pôsobia, ako keby sa aj vonku cítili byť doma, v pohodlí. Ani sa im nečudujem, keď majú vôkol seba toľko krás - tiež by som brala takú obývačku!
To znie ako niečo, na čo sa zvyknúť dá - vietor možno ustane, billboardy sa snáď neobjavia a tepláky začnem nosiť. Rovnako si zvyknem aj na to, že mnoho tvrdení, čo niektorí ľudia hovoria o Nórsku sú obyčajné mýty a stereotypy... (Aj o nich bude článok.) Napokon mám tú zem zasľúbenú priamo na dlani, tak ako som si ju predstavovala, tak ako ju ostatní opisovali, tak ako som ju videla na fotkách. Akurát naživo je to ešte čarovnejšie, bez ohľadu na to, koľko na to slnko posvieti.


Popri škole mi však ostáva mnoho času na výlety, dobrodružstvá, učenie sa, Netflix, zoznam 'po skúškach'... Neviem ani kde začať, no viem, že to bude nádherné a bude to stáť za to. Nejako si to opäť vysnívam a so zázračným hopšup práškom snáď aj splním. Len snáď tie želania správne sformulujem.

♡ gave

Comments