o prvých spikes, filmovej noci a bbq v horách

Ak žijete na severnom Slovensku, v Žiline a okolí, a myslíte si, že žijete v horách, tak sa mýlite. Tieto hory ma ani raz za posledných dvadsať rokov nedonútili kúpiť si vhodnú turistickú výbavu. Možno je to tým, že čím som bola staršia a čím viac by mi vadili rozbité kolená, tým som tam proste menej chodila. Ale aj tak, vždy keď som tam išla, nič mi v rámci mojej rekreačno-športovej výbavy nechýbalo, všetko sa to dalo zvládnuť.

Keď ma spolubývajúca zavolala na večerný výstup spojený s vonkajším filmovým Klimafestom, tak som sa na pár minút zamyslela nad tým, prečo by si niekto takto ubližoval. Pravda, zima tu nie je moc krutá (cca. -1°C), ale aj tak - večer, zima, sneh, ľad... A seď v tom hodinu, dve, tri... Ako človek, ktorý je za každé dobrodružstvo, som však v momente pokývala hlavou a nejako sa to vyvinulo ďalej. (Spoiler: Retrospektívne nadšenie vyplýva z toho, že bude jedlo zadarmo. To je v týchto končinách, nielen pre študentov, príliš vzácna vec.)

Zrazu je tu čas, kedy sa musím nachvíľu zahrať na skúseného turistu. Musím si kúpiť svoje prvé spikes (ostne? neviem aký je presný preklad), lebo predpokladám, že sa bude šmýkať, turistické nohavice, a pomedzi to dúfam, že termoprádlo do extrémnych podmienok (a tri ďalšie vrstvy ako cibuľka) splní svoj účel. Predsalen, filozofie Konráda Húta o lese mám ešte čerstvo v pamäti. Ako sa však ukázalo napokon - les je dobrý, pokojný, má čas, a ide príkladom.


Počas výstupu príde prvý prekvapivý zvrat - je teplo. Akože vážne teplo. Vrstvy idú pomaly do ruksaku. Výhľad je pekný (mesto sa javí byť omnoho väčšie), stmieva sa, milovaný západ slnka tu však tak skoro asi nezažijem. Druhý prekvapivý zvrat - je vidno, že nie sme odtiaľto. Domáci sa totiž nadšene tvária, že je ešte viac teplo a na výstup po snehu a ľade im stačia obyčajné Nike tenisky a provizórna bunda. Vždy keď okolo nás prechádzali, tak sa len milo pousmiali. Nerozumiem, či nás tým chceli uraziť, vysmiať, alebo sú len proste milí. A do tretice - keď sa niečo nazve festom, nie vždy je to tak úplne fest. Lebo napríklad pozostáva z desiatich Nórov nadšených zo snehu, ktorí si prišli spraviť bonfire do lesa, pričom sa budú pozerať na Leonarda DiCapria rozprávajúceho o klimatickej zmene a jesť vegetariánske burgre - jedlo zdarma!

Na moje (a pravdepodobne aj kohokoľvek iného) počudovanie, nie všetci Nóri rozprávajú po anglicky. Paradoxne ani tí mladší a preto ultraminiklimatický festival bol skôr našou skúškou o dedukovaní z gest a mimiky. Z tej sme vydedukovali pre nás tri veľmi kľúčové veci:

  1. Ber a jedz. Toľko koľko vládzeš. Wueej, môj čas v Nórsku zo mňa predsalen vychová vegetariána.
  2. Sneh v Bergene je raritou. Nikto z domácich prítomných biológov a ekológov nevedel vysvetliť momentálne počasie. Možno preto tí ľudia nenosia spikes, lebo ich doteraz nepotrebovali.
  3. Polárna žiara sa dá vidieť aj tu! Ale nie teraz.
A zažili sme príjemný čas. Naozaj nie iba kvôli jedlu. Koniec koncov, aj zima je príjemná. Aj pohľad na DiCapria. Ale najmä to, že sme boli s domácimi, ktorí nám ukázali kúsok zo svojho sveta a zvykov, a aj napriek rečovej bariére nás prijali do svojej skupiny.


Niekde sme museli spraviť chybu, lebo zima nás dobehla predsalen skôr ako ostatných, po asi hodine a trištvrte. Aj tak to hodnotím ako pozoruhodný výkon a sebavedomo sa pochvaľujem. V tom momente prichádza ešte štvrtý prekvapivý zvrat - pri kľukatej ceste dole nás suverénne obiehajú domáci. Na sánkach, lyžiach, bežkách, boboch... (Inak je celkom bežné, že sa v centre mesta nachádzajú ľudia s lyžami.) Tak aby sme neboli ani my o nič horšie, vytiahneme z ruksakov igelitky, na ktorých sme plánovali sedieť počas ultraminiklimatického festivalu, a začneme rezať zákruty spolu s ostatnými. Dobre, možno nie tak úplne. Pár metrov sme však zvládli.


Nedávno som čítala citát "Problémom je, že si myslíš, že máš čas." Neviem, v akom kontexte ho použil autor, no zvykne sa často objavovať bez neho. Počas uplynulých dní, prechádzok, a tohto konkrétneho výletu som však pochopila presný opak - najväčším bohatstvom je myslieť si, že mám dostatok času. Nemusím sa nikam ponáhľať, nič precízne plánovať, byť prítomná v momente a naplno, nerozmýšľať nad všetkými deadlinemi, ktoré ma čakajú. Nikdy predtým som sa necítila pokojnejšie a uvoľnenejšie než keď viem, že mám čas. Na čo len chcem. Na čítanie, na prechádzky, priateľov, výlety, školu, varenie, milované skajpy... Na radosť. 

♡ gave

Comments